Z histórie mesta Strážske

obrazok Na mape východného Slovenska je Strážske situované v hornom okraji nepravidelného oblúka, tvoreného nevysokými vrchmi, venčiacimi z troch strán sa hadí tok rieky Laborec, ktorý od severu prenikol cez podkovovito rozložené vrchy. Toto prostredie vytvárala prírody pre človeka dávno predtým, ako sa vôbec objavili na veľkolepej scéne Zeme.

Pri popise okolitej prírody sa treba zmieniť ešte o jednej zvláštnosti, ktorá sa nachádza priamo v meste. Je ňou park v kaštieľnom areáli, chránený ako súčasť celkovej architektonicko -umeleckej hodnoty objektu. Okrem súvislého porastu cesnaku medvedieho ( allium ursinum ) a viacerých dendrologicky cenných jedincov ( napríklad orech čierny, katalpa bignóvitá, platan javorolistý a i. ) sa v ňom nachádza aj skutočná rarita. Je zaradená medzi trinásť výslovne menovaných jedincov alebo skupín významných stromov na Slovensku spolu s takými, ako Lipa Mateja Korvína v Bojniciach, Pieninské lipy v Červenom Kláštore, sedemstoročný dub v Dubinnom a pod. Sú ňou obrovské topole, z ktorých topoľ biely s priemerom 450cm bol najmohutnejším stromom na celom Slovensku. Žiaľ, vekom a víchricami sú čoraz viac poškodzované. Pre svoju jedinečnosť si však zasluhujú ustavičnú starostlivosť.

Koncom prvej polovice 11. storočia, za kráľa Abu Samuela ( 1041 – 1044 ) a neskôr, posunuli Maďari svoju obrannú hranicu údolím Hornádu do Košickej kotliny, obsadili Slanský priesmyk, dostali sa k Uhu a západne od rieky Laborec, približne na líniu Lastomír – Laškovce – Sečovce. Posunuli strážne osady na územia dnešných obcí Jovra ( Zakarpatsko ), Ruská ( okres Trebišov ), Veľké Kapušany, Ruskov, Strážka ( zaniknutá ) a Nová Stráž – Új Or. Posledná z menovaných vznikla premiestnením strážcov zo staršej osady Strážna južne od Latorice. Ležala medzi Lastomírom a Sliepkovcami. Ostalo po nej iba pomenovanie lokality Stráže, kde stál neskôr majer rovnakého mena.

Na územie Strážskeho sa so všetkou pravdepodobnosťou presunuli strážcovia zo spomínanej osady Új Or, ktorí so svojimi rodinami a služobníctvom začiatkom 12. storočia založili v tesnej blízkosti slovanských osád, v miestach dnešného centra mesta, vojensko-strážnu osadu. Mesto po nich zdedilo pomenovanie, podobne ako obce Stráža, Strážov (Žilina), Strážky ( Poprad ), Stráže ( Šaštín ), Strážne ( Trebišov ) a iné. V maďarskom znení dominuje základ –or-. Vychádza z neho aj prvá známe písomná podoba názvu Strážskeho –Ewrmezew – v prepise do súčasnej maďarčiny Ormezo ( or = strážca, mezo = ole, t. j Strážne Pole ). V slovenskom prostredí od vzniku osady po celé stáročia žilo slovanské pomenovanie, ktoré v rýdzo zemplínskej podobe Straske zachytil záznam z roku 1773. Nemeckí geodeti pri mapovaní v roku 1782 trochu skomolili počutú koncovku -e-, preto ho uviedli v podobe Strasky, záznam z roku 1808 zachytil podobu Strassky.

Strážcovia hraníc z Új Oru sa po obsadení územia Strážskeho neusadili v tu existujúcich slovanských osadách, ale vybudovali si vlastnú.

Osada Strážske, založená kráľovskými strážcami zásekov, ostávala dlho relatívne slobodnou, teda nezačlenenou do žiadneho z okolitých feudálnych panstiev. Pôda osady patrila kráľovi. Práve táto skutočnosť spôsobila, že sa pomerne dlho neobjavuje v písomných záznamoch. Všetky okolité obce spomínané v listinách v 13. storočí pred Strážskym, sa v nich objavili len v súvislosti s majetkoprávnymi procesmi ( delenie, darovanie, spory ) medzi jednotlivými zemepánmi.

Podľa listiny spísanej pred konventom v Jágri 8. júla 1337 si páni z Michaloviec, vnuci Jakova, Ján, Jakub, Tomáš, Imrich, Štefan a Mikuláš delili územie od Sobraniec cez Michalovce, Vinné a Staré až po Krivošťany. V tejto listine sa nachádza prvá istá historická zmienka o Strážskom. Niektorí starší historici na jej základe predpokladali, že Strážske patrilo k panstvu Michalovce. V skutočnosti sa páni z Michaloviec o Strážske nedelili. Spomínajú ho iba v súvislosti s vytýčením chotára obce Staré, ktorá im patrila. Predmetný záznam má túto čením chotára obce Staré, ktorá im patrila. Predmetný záznam má túto podobu „per largum spatium ad eandem plagam currendo, transit guandam viam de villa EWRMEZEW in dictam villam Ztara ducentem et iungit unam metam terream. “ Ide o popis územnej hranice, ktorá od predtým spomínaného miesta beží krajom na značnú vzdialenosť, pretína cestu medzi Strážskym a Starým, potom sa napája na ďalší medzerník, vyznačujúci územné ohraničenie v teréne.

Dvadsiate storočie prinieslo zásadné zmeny, ktoré od základu pretvorili aj Strážske. Jeho dávnejšiu, takmer nepoznanú históriu bolo treba hľadať v nánosoch stáročí. Moderné dejiny obce, dnes už mesta, sú dostatočne súčasníkov. Na záver sa preto iba stručne dotnime niektorých z nich, najmä hospodárskeho charakteru. Prvá svetová vojna ovanula obec svojím smrtonosným dychom už v prvých mesiacoch svojho trvania. Počas počiatočných úspechov cárskej armády sa ruské vojská generála Kormilova v novembri 1914 zmocnili Humenného. Jeho prieskumné oddiely sa dostali až po Krivoštianku. Ustupujúce rakúsko – uhorské vojsko postavilo pri Krivošťanoch drevený most cez Laborec a usadilo sa v Strážskom. Na návrší Božitky zakopalo batérie svojich ďalekonosných diel, ostreľujúce ruské pozície. Obec sa na päť dní ocitla vo frontovom pásme, kým ruské vojská neustúpili. V okolí obce zomreli desiatky mužov z oboch bojujúcich strán. Viac ich skosili choroby ako priame bojové akcie.

Smrť si vybrala daň aj z radov miestnych občanov. Mená dvadsiatich šiestich obyvateľov, ktorí zahynuli v tejto vojne, pripomína pomník v strede mesta.

Ďalšie roky života obce v období Slovenskej republiky poznačila druhá svetová vojna. V roku 1944 vypukla Slovenské národné povstanie. Priamo v obci sa povstalecké akcie nevyskytli. Do ilegálnej činnosti sa však zapojilo niekoľko občanov, vrátane zamestnancov rafinérie a veľkostatku, ktorí hmotne podporovali partizánske jednotky v pohorí Vihorlatu. Počas povstania Slovensko obsadila hitlerovská armáda. Na práce do Nemecka bolo z obce nasadených štyridsať mužov. Všetci sa šťastlivo vrátili. V novembri 1944 sa k Strážskemu približoval front. Obec prijala desiatky evakuantov z východnejších častí okresu, ku ktorým pribudli prechádzajúce jednotky nemeckého vojska. Obec bola preplnená. V dňoch 27. – 29. novembra sa obec dostala do frontovej línie. Počas náletov a ostreľovania zahynuli štyria domáci a dvaja evakuovaní občania. Najvýznamnejší priemyselný závod – rafinéria – bol zničený. Počas oslobodzovacích bojov v chotári obce padlo pätnásť príslušníkov Červenej armády. Dňa 27. novembra v ranných hodinách posledné nemecké jednotky obec opustili a okolo deviatej hodiny občania privítali prvých sovietskych vojakov. Prudké boje sa preniesli pod a na Riedky vrch. Červená armáda ostala v obci do 10. decembra.

Prvé roky po obnovení Československa priniesli v hospodárskom živote obce dve podstatné zmeny. Kompletná elektrifikácia a pretvorenie veľkostatku na poľnohospodársky štátny majetok. V roku 1961 sa zlúčil s miestnym roľníckym družstvom , založeným v roku 1956. Zásadný dynamický rozvoj, počas ktorého sa poľnohospodárska dedina zmenila na moderné priemyselné mesto, spadá až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Je spätý predovšetkým sa vznikom a rozvojom mohutného chemického kombinátu Chemko Strážske.


Obec tak postupne nadobudla charakter mesta, čo bolo právne kodifikované 15. júla 1968, kedy Strážske získalo štatút mesta s právom na vlastný znak, vlajku a pečať. V čase, kedy ešte nebol známy zabudnutý znak obce z predchádzajúcich storočí – veterný mlyn, príslušná komisia ministerstva vnútra roku 1971 schválila pre Strážske historicky výstižný návrh mestského zastupiteľstva na terajší erbový znak, symbolizujúci funkciu strážnej osady. Autorom návrhu je Jozef Lipovský.

So Strážskym sú späté mená viacerých významných osobností, najmä umelcov. Okrem tých, ktorí po sebe zanechali výtvarné diela a už sme ich spomínali v časti o kostoloch, sa treba pristaviť ešte pri ďalších. Akademický maliar Mikuláš Rogovský, autor nového oltárneho triptychu ( nar. Roku 1923 v Uliči ) tu strávil svoje detstvo a v rokoch 1950 – 51 pôsobil ako učiteľ. Ďalší maliar, Vojtech Ozmitz ( 1931 – 1990 ) pracoval desaťročia ako výtvarník v Chemku. Z miestnych rodákov vynikli viacerí. V 19-tom storočí Ivan Danilovič, narodený v roku 1836, gréckokatolícky náboženský spisovateľ. V minulom storočí sa v Strážskom v roku 1909 narodil maliar, grafik a ilustrátor Lajos Szalay, žijúci v Južnej Amerike a v Maďarsku. Akademický maliar Ján Hák, žijúci v Prešove sa narodil v roku 1912. V roku 1926 v Strážskom uzrel svetlo sveta slovenský herec Eduard Bindas, v roku 1932 hokejista, tréner Miroslav Nitka, v roku 1936 spisovateľka Paula Sabolová – Jelinková, v roku 1935 maliar Ladislav Šukajla, k mladšej generácií patrí slovenská šansonierka Gita Šukajlová.

Po získaní štatútu mesta rozvoj Strážskeho neustal V roku 1970 v meste pribudla pri SOU dievčenská poľnohospodárska odborná škola. Už niekoľko rokov v meste úspešne pracuje aj Základná umelecká škola a Dom detí a mládeže.

Mesto dotváralo svoj vzhľad výstavbou ďalšieho sídliska z osempodlažných nájomný domov, nových predajní, moderného nákupného strediska Jednoty, domu služieb, autoservisu, zimného štadióna. Uskutočnilo plynofikáciu, vybudovalo nové zdravotné stredisko, požiarnu zbrojnicu, dom smútku a rad ďalších objektov občianskej vybavenosti. V poslednom období dokončilo impozantnú budovu Mestského úradu a dotvorilo po architektonickej i technickej stránke centrum.

Privatizačný proces hospodárstva započatý po roku 1989 vyvolal celý rad nových aktivít, spestrujúcich a obohacujúcich tvár rozvíjajúceho sa, moderného, súčasného mesta s pozoruhodnou minulosťou a perspektívnou budúcnosťou.

 
 
Strazske.sk | Created by PROGRESS-SYSTEMS, s.r.o.
Obsah generovaný publikačným systémom od spoločnosti PROGRESS-SYSTEMS s.r.o. Za obsah zodpovedá mesto Strázske
TOPlist